Bratislavská doba ľadová

14.08.2018 15:57

Článok Bratislavská doba ľadová je venovaný už tak trochu zamrznutej sláve krasokorčuľovania a osobnostiam tohto športu, ktoré desaťročia ovplyvňovali život mesta. Hoci sme zimný štadión na Trnavskej ceste pomenovali po Ondrejovi Nepelovi a na susednom sídlisku Starý Ružinov dodnes býva zopár priateľov tohto najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia, duch jeho doby v našich spomienkach pomaly bledne. O pár dní privíta Bratislava vyše 100 krasokorčuliarov z 30 krajín sveta na súťaži Junior Grand Prix of Figure Skating Bratislava 2018. Je to dobrá príležitosť zaspomínať si.

Začiatky korčuľovania v Bratislave

Bratislavský korčuliarsky klub (nem. Pressburger Eislaufclub, maď. Pozsony Korcsolzázó) bol založený v decembri 1871. Bratislavčania, pochopiteľne, korčuľovali už oveľa skôr. Veď korčule boli známe aj na našom území už od praveku a tak v Bratislave, ako i v jej okolí bolo množstvo vodných plôch, ktoré v zime zamŕzali dostatočne na to, aby boli vhodné na pestovanie tejto voľnočasovej aktivity.

V druhej polovici 19. storočia sa už korčuľovanie na ľade tešilo v Bratislave veľkej obľube, a to predovšetkým ako spoločenská udalosť. Zvlášť príťažlivé bolo večerné korčuľovanie na mestskom klzisku na Edlgasse (Zochova ulica). Klzisko o rozlohe
2 465m2 bolo osvetlené 64 plynovými lampami a korčuliarom vyhrávala živá hudba. Na „Večernú korčuliarsku slávnosť“ pozývali obyvateľov a návštevníkov Bratislavy plagáty a inzeráty v novinách.

Väčšie mestské ľadové plochy vznikli po roku 1871 aj na dnešnej Vazovovej ulici, na dvore kina Alton (Nám. SNP) alebo v Medickej záhrade (Prayova ulica – dnes Ul. 29. augusta). Veľmi obľúbené bolo aj korčuľovanie na jazere na Železnej studničke, ale popravde, menšie klziská sa dali počas vtedajších zím bez väčšej námahy či investícií vytvoriť prakticky kdekoľvek v meste. Stačilo na dvore nastriekať vodu a nechať ju zamrznúť. Napríklad v roku 1891 vyšiel výnos, ktorý školám dokonca určoval povinnosť zriaďovať na školských dvoroch klziská.

Predtým ako opustíme 19. storočie a priblížime sa viac k tým najslávnejším rokom bratislavského korčuľovania, spomeňme ešte, že 5.-7. januára 1872 sa vo Viedni konali prvé krasokorčuliarske preteky v Európe a bronzovú medailu na nich získal práve podpredseda nášho, v úvode spomenutého, Bratislavského korčuliarskeho klubu Johan Frank.

Obrázok - zdroj: eSbirky.cz, Národní muzeum - Historické muzeum, Česká republika, inv. č.: Sb. Bruslení, k. 4, inv. č. 17e, spôsob použitia

Doba kuriózna
30.-40. roky

K rozhodnutiu investovať do výstavby umelej ľadovej plochy pre športovcov v Bratislave viedlo niekoľko kurióznych podnetov. Bolo to napríklad plánované: „...senzačné stretnutie s kanaďanmi z Massachussetts Rangers vo februári 1933 na prírodnom klzisku v Medickej záhrade, ktoré sa však napriek veľkému očakávaniu troch tisícov majiteľov vzácnych vstupeniek pre náhly odmäk nakoniec neuskutočnilo...“ alebo „...vysoká prehra výberu Západoslovenskej župy hokejovej s družstvom LTC Praha v roku 1935 a to v pomere 1:15.“ (LL: História arény, https://www.hcslovan.sk/Default.aspx?CatID=136, 27.12. 2008). Roku 1936 sa dokonca uskutočnila v Bratislave manifestácia za umelú ľadovú plochu. Jej organizátormi boli Michal Polóni (hokejista, krasokorčuliar, hokejový rozhodca, tréner, funkcionár), Vojtech Okoličány (hokejový rozhodca), Četvernikov a Nemessányi (obaja architekti).

Kuriózna udalosť sprevádzala aj samotnú výstavbu, ktorá sa začala 28. októbra 1939 za železničnou traťou pozdĺž Trnavskej cesty. 8. novembra 1940 do Bratislavy dorazila zásielka strojov na výrobu umelého ľadu, pôvodne určená pre poľské Katovice, ktorá sa však kvôli vojnovému stavu do Poľska už nedostala. Len vďaka tomu, využitím týchto strojov, sa podarilo klzisko dokončiť a 14. decembra 1940 slávnostne uviesť do prevádzky. Doobeda patrilo športovcom, popoludní si ho mohla užívať za 3 koruny na hlavu aj korčuľujúca verejnosť. Vojaci, študenti a mládež platili polovičné vstupné.

S novou ľadovou plochou zavítalo do Bratislavy z iných častí Slovenska aj viacero krasokorčuliarskych nadšencov a pretekárov, ktorí nakoniec priviedli bratislavské i slovenské krasokorčuľovanie na vrchol a udržal ho tam až do 70. rokov 20. storočia (sčasti aj o čosi dlhšie). Spomeňme aspoň niektorých z nich:

Emil Skákala, najskôr aktívny krasokorčuliar, ale hlavne obetavý a zapálený organizátor a funkcionár. Bratislava mu vďačí za dvoje majstrovstvá Európy a za majstrovstvá sveta, ktoré sa tu konali v rokoch 1958, 1966 a 1973. A mimochodom, vďačí mu aj za medzinárodnú výstavu kvetov Flóra a za pravidelnú jarnú kvetinovú výzdobu mesta, ktorú zabezpečoval ako riaditeľ Záhradníctva a rekreačných služieb mesta Bratislavy (ZARES) až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1982.

Nemalo by sa zabudnúť ani na korčuliara, trénera, pedagóga a vedeckého pracovníka Ivana Mauera, ktorý je autorom mnohých publikácií o krasokorčuliarskom športe. A napokon roku 1946 prichádza do Bratislavy tréner Antonín Divín, pod ktorého vedením vyrastá jeho syn, budúci strieborný olympijský medailista, Karol Divín. Roku 1951 do tohto kolektívu pribudla ešte jedna významná osobnosť bratislavského krasokorčuľovania, naša najúspešnejšia trénerka - Hilda Múdra.

Obrázok - zdroj: Nový svet, Bratislava 2. marca 1940, ročník XV., č. 9

Doba nadšená
50. roky

V rokoch 1954-55 zavítala do miest Slovenska Bratislavská ľadová revue s najznámejším vystúpením „Polstoročie v rytme“. Režisérom, vedúcim, účinkujúcim i autorom kostýmov bol už spomínaný Emil Skákala. Pre krasokorčuliarske osobnosti tej doby to bolo jedno z najkrajších období. Ilustrujú to aj slová samotného Emila Skákalu: „Boli to pekné roky.... Ovládlo nás nadšenie pre krasokorčuľovanie, vymýšľali sme, ako ho čo najviac sprístupniť aj divákom mimo Bratislavy. Mamičky krasokorčuliarov šili kostými priamo na štadióne, boli sme veľká rodina, ktorá držala spolu.“ (ŠČEPÁK, S.: Záhrada plná kvetín. Roky činnosti Ing. E. Skákalu v čs. krasokorčuľovaní. In: Šport 36, 1982, č. 185, s. 5.)

Nečudo, že práve v tomto období nadšenia sa zrodila aj prvá slovenská krasokorčuliarska hviezda 20. storočia – Karol Divín. V roku 1954 získal titul majstra Československa a šesť rokov nato striebro na ZOH v Squaw Valley.

Bratislave pridelili zorganizovanie Majstrovstiev Európy 1958. To znamenalo aj prestavbu, resp. výstavbu zimného štadióna, ktorý musel vyhovovať podujatiu veľkých rozmerov. Existujúcu ľadovú plochu na Trnavskej ceste zastrešili a vedľa postavili druhé, nekryté klzisko. Karol Divín si na bratislavskom európskom šampionáte vybojoval prvé miesto. Počet členov krasokorčuliarskeho oddielu TJ Slovan stúpol v priebehu roku 1959 zo 108 na vyše 150. Budúci olympijský víťaz Ondrej Nepela sa do oddielu prihlásil už o rok skôr, v roku 1958.

Karol Divín pri povinných cvikoch, IX. ZOH Innsbruck, 1964

Obrázok - zdroj: eSbirky.cz, Národní muzeum - Historické muzeum, Česká republika, inv. č.: H7F-13782, spôsob použitia
 

Doba víťazná
60.-70. roky

Keď sa v krasokorčuľovaní, napokon aj v mnohých iných športoch, hovorí o mladých talentoch, zvyčajne ide o malé deti. Keď sa v 60. rokoch hovorilo o trénerskej práci, občas sa táto práca blížila k rodičovskej role. Neustály boj s hokejistami o priestor na ľadovej ploche viedol k tomu, že malé deti museli byť na ľade už o šiestej ráno a potom znovu po vyučovaní. Trénerka Hilda Múdra vybavovala svojim zverencom prijatie na školy v okolí zimného štadióna, aby nemuseli na tréningy dlho cestovať. Spolupracovala so základnými školami na Bajkalskej a Kalinčiakovej ulici a gymnáziom na Metodovej. Emil Skákala sa zasa staral o to, aby mali rodičia čo najmenšie náklady.

60. a 70. roky to sú aj dva veľké šampionáty, ktoré Bratislava hostila. Boli to Majstrovstvá Európy 1966, väčší rozruch však spôsobili Majstrovstvá sveta v roku 1973 – prvé s novým bodovacím systémom. Pri čítaní rôznych spomienok na MS 1973 má človek pocit, akoby nečítal o športovej udalosti, ale skôr o nejakom heroickom zápase, v ktorom statočný rytier (v tom čase už držiteľ zlatej medaily z olympiády) Ondrej Nepela bojuje na život a na smrť a víťazí zasypaný záplavou kvetín. Nie je možné poprieť ohromnú obľúbenosť krasokorčuľovania v danej dobe. Prispel k tomu aj rozmach televízneho vysielania. Ale samozrejme aj to, že sme v tomto športe slávili také úspechy. MS 1973 boli preto ohromnou udalosťou.

Korčuľovanie bolo pravidelnou víkendovou zábavou Bratislavčanov. Korčuľovalo sa na oboch plochách zimného štadióna, ale romantická atmosféra lákala predsa len tradične na vonkajšie klzisko, najmä keď sa zvečerilo a silné lampy sa postarali o nenapodobiteľnú svetelnú hru so závojom padajúcich snehových vločiek. Až kým aj nekrytú plochu v 70. rokoch tiež nezastrešili. Na „zimák“ sa zvyklo ísť „v partii“ i ako rodinná víkendová aktivita a mnohí z dnešných tridsiatnikov, štyridsiatnikov vďačia za svoje narodenie láskam, ktoré sa začali na bratislavskom klzisku. Vstupné naň bývalo zanedbateľné, ako ostatne na väčšine športovísk v tej dobe. A komu sa zdalo aj to priveľa, išiel na zamrznuté Štrkovecké jazero. Tam sa neplatilo vôbec a bolo tam viac miesta. Len kvalita ľadu občas zaskočila hrčami zo zamrznutého snehu a postarala sa o nejednu hrču na kolenách a modrinu na zadkoch korčuliarov.

Obrázok - zdroj: Náš Dunaj, Bratislava 2. marca 1973, ročník XXV., č. 7

Koniec zlatých časov

Po odchode Ondreja Nepelu si naše krasokorčuľovanie dokázalo udržať vysokú úroveň ešte jedno desaťročie. V Stredisku vrcholového športu (SVŠ) v Bratislave, založenom 1. 10. 1975 v snahe udržať úspešnosť predchádzajúcich rokov, pôsobili tí najlepší vtedajší slovenskí tréneri (vedúcou trénerkou bola až do roku 1980 Hilda Múdra) i krasokorčuliari. Výsledkom bolo 7 medailí z európskych i svetových šampionátov, olympijských hier a pretekov Družba. Tú najvýznamnejšiu z nich – bronz zo ZOH v Sarajeve 1984 – získal ďalší bratislavský rodák Jozef Sabovčík.

Sú uvádzané rôzne príčiny úpadku výkonnosti našich krasokorčuliarov od 2. polovice 80. rokov. To je však téma na diskusiu pre odborníkov a točí sa, ako inak, hlavne okolo peňazí. Nás skôr mrzí, že zároveň klesla aj obľúbenosť krasokorčuľovania medzi verejnosťou. Svoju úlohu zohrali aj klimatické zmeny. Teplé bratislavské zimy už neumožňujú vytvoriť si na dvore klzisko, ako to bývalo pred štyrmi desaťročiami. Prírodné plochy, napríklad Štrkovecké jazero, od polovice 90. rokov zamŕzajú čoraz zriedkavejšie. A keď nemáme úspešných krasokorčuliarov, ubúda aj ďalšia z motivácií, ktorá zvykla ľudí lákať na ľad za čias Divína alebo Nepelu. Neostáva iné, ako trpezlivo vyčkať na našu novú „ľadovú hviezdu“. Možno sa objaví už na spomínanej Medzinárodnej krasokorčuliarskej súťaži ISU Junior Grand Prix of Figure Skating Bratislava 2018, ktorá sa bude konať v dňoch 22. 8. 2018 až 25. 8. 2018 na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave.

Autorky: Zuzana Černáková, Ľubomíra Černáková